Mnohí ľudia holdujú loveckému športu preto, lebo si obľúbiáli jazdu v prírode. Odporocovia poľovačiek na zvieratá sa radšej venujú "stopárskemu lovu". Na takom love sa vyznačí pachom trasa a lovci i psi potom podľa pachu stopujú.
Hon na líšku: V Británii sa organizované hony konali od dobytia krajiny Normanmi, ich korene siahajú k la vénerie francaise, keď bol tradičnou korisťou jeleň, medveď a neskôr zajac. Na líšku sa začalo v Anglicku poľovať až koncom 17. storočia. Hony boli spočiatku malé, psov šľachtili hlavne kvôli schopnosti "vystaviť" zver a zachytiť stopu. Bolo tu málo príležitostí na skákanie. Koncom 18. storočia sa však veľa zmenilo. Krajinu začali prehradzovať plotmi a psov i kone šľachtili stále viac na rýchlosť. Prejavovalo sa to hlavne na tých koňoch, u ktorých začal prevládať vplyv plnokrvníka. Za zlatý vek honov na líšku sa všeobecne považuje obdobie od roku 1820 do roku 1890. Veľké statky boli stále nedotknuté. Neboli autá a vidiecku krajinu nepretínali žiadne cesty. Výfukové plyny nenarúšali stopu a umelé hnojivá boli ešte neznáme.
Súčasný šport: Hony prežili dve svetové vojny a v súčasnosti tento šport pestujú tisíce mužov a žien. Nikde sa hony neorganizujú v takej miere ako v Británii. Tento šport je určitým spôsobom ešte stále baštou britského jazdectva, pretože poskytuje vynikajúcu produkciu kvalitných športových koní. Pony klub zakladá svoje pobočky v grófstvach, kde sú poľovnícke revíry a každý revír organizuje výročný cezpoľný dostih ktorý je oporou pre profesionálny dostihový šport. V Amerike nie sú cezpoľné dostihy také zaužívané, ale hony sú populárne a veľmi a veľmi sa riadia podľa britského vzoru. Prvý kolonisti vo Virgínii, Marylande a Pennsylvánii začali pestovať tento šport približne v tom čase, keď sa formoval do svojej modernej podoby v Británii. Thomas, šiesty lord Fairfax, bol prvým majiteľom loveckej svorky vo Virgínii roku 1747 a Geoge Washington bol prvý americký master. Do Ameriky importovali červenú anglickú líšku, ale na mnohých miestach lovia s obľubou aj domácu sivú líšku. V západnej Amerike je vhodnou korisťou kojot.
Military - Jazdec i kôň absolvujú trojdňové súťaže. Je to drezúrna súťaž, terénna jazda a skokové súťaže. Súťaže všestrannej spôsobilosti preverujú zručnosť jazdcov, schopnosti a poslušnosť koní.
Trojdňová súťaž: Prvá olympijská trojdňová súťaž bola určená len pre vojenských jazdcov. Konala sa na hrách v Stockholme roku 1912 a vyhrala ju hostiteľská krajina. Civilným jazdcom povolili súťažiť po 2. svetovej vojne a odvtedy sa tento šport začal prudko rozvíjať. Najdôležitejším faktorom, ktorý podporil rozvoj military ako športu, bolo zriadenie pretekov na pozemku vojvodu z Beaufortu v Gloucestershire roku 1949, tzv. "Bedminton horse trials" Skúšky všestrannej spôsobilosti sú založené na hodnotení napredovania koňa, začínajú sa jednodňovými súťažami pre nováčikov, kulminujú kompletnou trojdňovú súťažou a kone sú známkované podľa záznamov o výkone.
Fázy: V trojdňovej súťaži sa prvý deň koná drezúrna časť. Druhý deň prebieha fáza, zameraná na rýchlosť a vytrvalosť, dĺžka trasy prestavuje 25 km. Táto fáza je stredobodom súťaže. Začína úsekom tratí, ktoré vedú k dráhe steeplechese. Potom opäť pokračujú úseky, ktorými sa jazdec dostáva k úseku cross-country, čiže tzv. krajinnej jazdy. Dráha steeplechase je dlhá 3,2 km. Cross-country meria 7,2 km a obsahuje 32 prekážok. Mnohé prekážky sú kombinované, takže kôň musí v skutočnosti absolvovať viac ako 32 skokov. Celá dráha predstavuje asi jeden a pol námahu. Posledný deň súťaže je veterinárna prehliadka a skoková skúška - parkúr, ktorá ukáže, či je kôň "pripravený pre ďalšiu službu"
Parkúr je skúškou jazdcových schopností a spôsobilosti jazdeckých koní. Dráha na kolbiskku pozostáva z rôznych druhov prekážok. Niektoré z nich sú dvojskoky alebo trojskoky a býva tam aj vodná priekopa. Cieľom jazdca je zaskákať čisto a bezchybne celý parkúr v čo najkratšom čase. Na niektorých parkúrových súťažiach sú aj terénne prekážky.
Olympijské hry: Roku 1900 sa skokové súťaže konali ako súčasť olympijských hier v Paríži. Boli to tri súťaže: "skákanie o cenu" na čas v ktorom zvíťazil Haegeman z Belgicka, skok do diaľky, ktorý vyhral jeho krajan van Langendonk a skok do výšky, v ktorom zvíťazil Gardieres z Francúzska, ktorý hladko preskočil 1,84 m. Ďalším podnetom pre tento šport bolo slávnostné otvorenie Medzinárodnej výstavy koní v Olympii v Londýne roku 1907. Bolo to nádherné divadlo, ktoré sa stalo oporou športu v rokoch medzi dvoma svetovými vojnami. Konali sa tu aj prvé súťaže o Pohár národov.
Vývoj pravidiel: Vývoj pravidiel potreboval určitý čas. Spočiatku boli veľmi zložité. V britských a amerických pravidlách sa pokutovalo zhodenie latky, ktorá bola umiestnená na vrchole prekážky. Systém komplikovalo rozlišovanie medzi tým, či bola latka zhodená prednými alebo zadnými nohami. Čas potrebný na prekonanie parkúru sa nepokladal za dôležitý a posudzovanie bolo nepresné. Po 2. svetovej vojne však boli pravidlá sformulované na medzinárodnom základe. Čas sa stal nedeliteľnou súčasťou hodnotenia a prispel aj k napätiu pri súťaži. Zrozumiteľnosť nových pravidiel uľahčila sledovanie súťaže, a tak umožnila aj divákovi väčšiu účasť. Dnešné parkúry, ktoré sú previerkou schopností jazdca i koňa, sa stavajú s veľkou presnosťou a umením. K niektorým základným faktorom, ktoré sa pri budovaní parkúrov berú do úvahy, patria: veľkosť a typ postavených prekážok, počet cvalových skokov v kombináciách prekážok a čas potrebný na prekonanie parkúru.
Pólo-Rýchla a vzrušujúca hra. Hrajú ju na koňoch dve družstvá. Každé sa usiluje dať protivníkovi čo najviac gólov. Špeciálne vycvičené poníky môžu zastať, pustiť sa do cvalu, urobiť obrat alebo šprintovať. Pre poníky je pólo vyčerpávajúce, takže jazdci môžu počas jednej hry vystriedať niekoľko koní.
Hokej na koni: Prvá hra sa uskutočnila v Británii, o ktorej existuje záznam, sa konala roku 1869, keď hrali dôstojníci 10. jazdeckého pluku v Aldershote gru popídanú ako "hokej na koni". Do ameriky priniesol pólo novinový magnát James Gordon Bennet mladší broku 1878. Bol inšpirovaný návštevou v Hurlinghame, ktorú uskutočnil dva roky predtým. Američania sa so svojimi vynikajúco vycvičenými družstvami a koňmi rýchlo dopracovali d obdivuhodnému majstrovstvu. Angloamerický turnaj Westchester Trophy sa prvý raz hral roku 1866 s družstvami, zredukovanými na 4 hráčov na každej strane. Američania nezískali túto trofej až do roku 1909, ale potom sa ukázali ako neporaziteľní.
Pravidlá: Pólové poníky môžu byť ľubovolne vysoké. Družstvo pozostáva zo 4 hráčov a okrem toho sú tu ešte dvaja rozhodcovia na koňoch. Ihrisko meria 275 x 180 m. Je vyznačené stredovou čiarou a pokutovými čiarami vo vzdialenosti 27,36 a 108 m od každej zadnej čiary. Cieľom hry je trafiť drevenú guľu do bránky označenej bránkovými tyčami vysokými 3 m a vzdialenými od seba 7,3 m. Hráči na koňoch sa pritom pohybujú plnou rýchlosťou. PO zaznamenaní gólu si družstvá menia strany. Hráči sú handicapovaní podľa zručnosti. O pólo s vysokým skóre sa jedná vtedy, keď je celkový handicap družstva asi 19 gólov, stredné skóre predstavuje 15 až 18 gólov. Zápas je rozdelený na 7 a pol minútové úseky, tzv. "chukkas". Zápasy s vysokým skóre mávajú 5 alebo 7 úsekov, zápasy s nižším skóre 4 úseky. Poníky sa po každom úseku menia a žiadny pony nehrá na viac ako 2 úsekoch. Trestné body sa dávajú za také fauly ako je nebezpečné skríženie dráhy hráča a narazenie. Je však povolené vytlačiť súpera na kraj alebo háknuť jeho pálku.
Záprahy - Preteky vozov: Počas obdobia trvajúcho 150 rokov boli preteky vozov v starovekom Grécku národným šporotom. Prvé olympijské preteky boli súčasťou 25. olympiády roku 408 p.n.l. Preteky vozov boli obľúbeným diváckym športom v rímskej aréne. Zúčastňovali sa ich štyri skupiny vozov - zelená, červená, modrá a biela. Každá skupina bola podporovaná istou politickou klikou. Bol to vhodný bezpečnostný ventil pre odbojný ľud ktorý by sa inak mohol vzbúriť.
Vedenie záprahu ako šport: Príťažlivosť jazdenia so záprahom pretrvávala aj po 2. sv. vojne, hoci doprava spôsobila, že cesety sa stali pre konské povozy nevhodné. Na výstavách sa organizovali vystúpenia záprahov, preteky záprahov a umenie vedenia záprahu, ktoré bolo kedysi zručnosťou, začali uznávať na celom svete hlavne vďaka pricovi Filipovi. Ako prezidnet FEI (mezinárodná jazdecká federácia) mal dohľad nad pršetekmi záprahov v Aachene roku 1968 a na jeho podnet sa uskutočnili prvé medzinárodné preteky záprahov roku 1970.
Preteky záprahov: Preteky konských záprahov pre jednozáprahy, dvojzáprahy a viaczáprahy sú trojdňovou súťažou s jednou osobitou fázou, tzv. prezentáciou, alebo kontrolou záprahu. Po nej nasleduje drezúrna skúška. Súťaž B je maratón, ktorý je ekvivalentom rýchlostnej a vytrvalostnej skúšky v súťaži všestrannej spôsobilosti. Celý maratón je dlhý 27 km a obsahuje početné prekážky. Konečnou fázou je prekážková skúška zručnosti, ktorá podobne ako skoková skúška v súťaži všestrannej spôsobilosti testuje kondíciu koní po ťažkej námahe vynaložnej v maratóne predošlého dňa.
